Skôr ako začneme: nahliadnite do spracovania vašich osobných údajov

Ak navštívite stránku, ktorá zapisuje cookies, v počítači sa vám vytvorí malý textový súbor, ktorý sa uloží vo vašom prehliadači. Ak rovnakú stránku navštívite nabudúce, pripojíte sa vďaka nemu na web rýchlejšie. Náš web vám ponúkne relevantné informácie a bude sa vám pracovať jednoduchšie.

Súbory cookies používame najmä na anonymnú analýzu návštevnosti a vylepšovanie našich web stránok. Ak si nastavíte blokovanie zápisu cookies do vášho prehliadača, je možné, že web sa spomalí a niektoré jeho časti nemusia fungovať úplne korektne.

Prejsť na navigáciu

BUTVIN, P.: Aplikačný problém náhrady trov konania v civilnom sporovom konaní

7. 12. 2018

Aplikačný problém náhrady trov konania v civilnom sporom konaní

 

                Nová procesnoprávna úprava zaviedla oproti Občianskemu súdnemu poriadku v súvislosti s rozhodovaním o trovách sporovej strany dve fázy, kedy sa v prvej „etape“ rozhoduje o nároku na náhradu trov konania (o čom rozhodne v meritórnom rozhodnutí sudca) a v druhej fáze sa rozhoduje už o výške tejto náhrady (o ktorej rozhoduje súdny úradník). Aby teda súdny úradník mohol rozhodnúť o konkrétnej výške trov konania strany sporu, potrebuje mať vedomosť o pomere jej úspechu. V našej právnej praxi sme sa stretli so situáciou, že súd síce priznal úspešnej strane náhradu trov konania, avšak neuviedol už pomer jej úspechu a svoj výrok naformuloval nasledovne: „Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania, ktoré mu uhradí žalovaný.“ Ako vyriešiť takúto situáciu, ak súd  rozhodne o priznaní náhrady, ale vo výroku neuvedie percentuálnu úspešnosť sporovej strany? Je sudca vo výroku o náhrade trov konania povinný vždy uviesť pomer úspechu v konaní? Načrtnutý aplikačný problém sa pokúsi autor v tomto príspevku podrobiť analýze a uviesť čitateľom argumenty, prečo by mal výrok podľa jeho názoru obsahovať aj percentuálny (pomerný) rozsah priznávanej náhrady trov konania.    

                   Vzhľadom na uvedené znenie (sporného) výroku vzniká totiž následne dilema, či náhradu trov konania priznal súd v plnom alebo inom pomernom rozsahu. Z takto formulovaného výroku nie je možné jednoznačne prijať záver, v akom rozsahu sú strane priznané trovy (veď aj pri 50 %-tnej, 75 %-tnej úspešnosti sa strane “priznáva nárok na náhradu trov konania“). Keďže je náhrada v zmysle  § 255 založená na zásade procesného úspechu, mala by následne nájsť svoje odzrkadlenie aj vo výroku rozhodnutia. Výrok je najdôležitejšia časť rozsudku, ktorou súd vyjadruje svoje stanovisko k žalobe a je vlastne autoritatívnym rozhodnutím vo veci. Je potom neakceptovateľný záver, aby sa strana iba domnievala, že trovy jej boli priznané v plnom rozsahu, ak táto skutočnosť nevyplýva priamo z enunciátu. Takýto postup odporuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Úlohou súdneho úradníka nie je skúmať úspešnosť strany v spore, ale rozhodovať o výške jej trov. Navyše, odôvodneniu trov konania je v meritórnych rozhodnutiach venovaný iba minimálny  priestor a neraz je ich odôvodnenie veľmi stručné.

                 Z uvedeného dôvodu sa preto nemôžem stotožniť s tvrdením Okresného súdu Bratislava I v uznesení zo dňa 27.8.2018, č. k. 19C/89/2014-207, ktorý pri obdobne naformulovanom výroku v rozsudku zo dňa 11.11.2016, č. k. 19C/89/2014-180 v znení: „[ž]alobkyni súd priznáva nárok na náhradu trov konania“, argumentuje tým, že: „(...) pri priznaní nároku bez bližšej špecifikácie pomeru sa má zato, že ide o priznanie nároku v plnom rozsahu.“ Svoje závery bohužiaľ bližšie nekonkretizoval, nepodporil ich judikatúrou ani právnou teóriou, na základe čoho by sme mohli jeho názor označiť za právne korektný.

                 Sporné znenia výrokov nemajú oporu v právnej doktríne, podľa ktorej by malo z výroku vyplývať „číselné“ vyjadrenie úspešnosti strany. V komentári k Civilnému sporovému poriadku sa k tejto problematike uvádza: „Znenie takéhoto výroku by preto malo byť napríklad: „Žalobca má právo proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“ Rozsah nároku na náhradu trov konania môže súd vyjadriť aj v percentách, napríklad: „Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %“ (80 %, 60 % a pod.) alebo pri pomernom rozdelení aj zlomkom (napr. 2/3).“ (in: ŠTEVČEK, M.; FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ, M. et al.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck, Praha 2016, s. 961). Povinnosť súdu vyjadriť vo výroku úspešnosť strany osvedčuje v článku „Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada“, aj JUDr. František Sedlačko, PhD., LL.M, ktorý prijal záver: „O nároku rozhoduje súd s tým, že vo výroku vyjadrí, komu tento nárok prisudzuje a v akom rozsahu, resp. pomere (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne). O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením súdny úradník súdu prvej inštancie, a to až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).“ (in: SEDLAČKO, F. et. al.: Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4).

                 Vodítkom pre súdy by mal byť aj úmysel zákonodarcu, ktorý jednoznačne v dôvodovej správe k Civilnému sporovému poriadku konštatuje: „Súd prvej inštancie rozhoduje o nároku podľa zásad o náhrade trov konania a uplatnením týchto zásad dospeje k pomeru vyjadrenému percentom alebo zlomkom, pričom konkrétnu výšku trov konania ponecháva na rozhodnutie súdneho úradníka.“  K náhrade trov konania sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 23.3.2017, sp. zn. 6Cdo/222/2016, keď „(...) nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania.“

                 Vzhľadom na uvedené považuje autor za nesprávny, resp. za neúplný vyššie identifikovaný výrok súdu prvej inštancie. Aj v záujme právnej istoty považuje autor za vhodné, aby výrok rozhodnutia obsahoval aj vyjadrenie pomerného úspechu strany v súdnom konaní. Ak by sme rešpektovali skutočnosť, že takáto formulácia výroku nie je správna, potom sa nám otvára ďalší aplikačný problém, t.j. ako zhojiť jeho nedostatky? Pokiaľ nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže strana do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Mala by strana sporu v zmysle § 225 CSP navrhnúť doplnenie rozsudku alebo ide v súlade s § 224 len o chybu v písaní, počítaní alebo o inú zrejmú nesprávnosť alebo ide o výrok, voči ktorému by malo byť podané odvolanie z niektorých dôvodov uvedených v § 365 CSP? Autor sa prikláňa k využitiu inštitútu doplnenia rozsudku, keďže prezentovaný výrok nie je správny, nakoľko v ňom absentuje vyjadrenie percentuálnej úspešnosti. A keďže sme v danej veci podali návrh na doplnenie rozsudku, sme zvedaví ako sa s naším návrhom vysporiada súd.     


späť na Aktuality